Mária Sándorová: Mala som zlé chvíle, ale zažila som aj veľa dobra od iných ľudí
Z cyklu Svet podľa Michelle
Mária pochádza z Malčíc, ale študovala na Ekonomickej Univerzite v Bratislave. Dnes pracuje ako odborná asistentka FBE Bratislava. FBE Bratislava je vzdelávacia agentúra, ktorá sa venuje kurzom soft a hard skills pre verejnosť i firmy. Mária taktiež robila národnú koordinátorku pre Erazmus, kde tvorila program pre zahraničných študentov.
O učení soft skills som počula len pri deťoch Netušila som, že sa to učia aj dospelí. "Učíme ich zlepšiť komunikačné a prezentačné zručnosti. Vyzerá to tak, že lektor nahrá účastníka na kameru a potom si to spolu prehrajú . Lektor mu vysvetlí čo robí dobre, čo zle."
A čo tá event koordinátorka pre Erazmus? "Ako národná event koordinátorka pre Erazmus, som mala za povinnosť ukázať zahraničným študentom kúsok Slovensko. Dostala som sa k tomu tak, že som sa chcela zlepšiť v angličtine. Najskôr som robila buddyho jednému zahraničnému študentovi až som sa stala event koordinátorkou. Je pre mňa úžasné stretávať sa s inými národnosťami. Španieli sú blázniví, Taliani detto, Nemci sú presní... Je to super atmosféra."
Ako sa vlastne dostala z Malčíc do Bratislavy? "Ja som pôvodne chcela ísť do Košíc na ekonomickú. Nad Bratislavou som ani nerozmýšľala, lebo mi to prišlo ďaleko. Na strednej som však mala rómske štipendium a od nich mi na mail prišla ponuka, že mám možnosť sa zúčastniť prípravných kurzov na príjimačky na Ekonomickú univerzitu v Bratislave."
Mária je veselá kopa. Ide z nej radosť. S úsmevom mi odpovedá na otázky. Aký to bol pocit prísť do Bratislavy? "Som z východu. Z malej dedinky pri Michalovciach. Bol to šok. Veľké mesto. Bála som sa, že sa stratím. Ale časom to bolo už v pohode. Je to rozdiel. Je tu kopec možností, čo robiť, kam ísť. Kopec pracovných príležitostí. Nemyslím si, že ak by som ostala na východe, tak by som si našla prácu. Bratislava je už môj druhý domov. Už sa nechcem vrátiť na východ."
Ako na to reagovali rodičia? Dcéra zrazu odchádza na opačný koniec krajiny. Do hlavého mesta. Sama. Ide študovať na vysokú školu. Bývať sama na internáte. "Mama sa na začiatku bála, keď som odchádzala. Pýtala sa, ako sa ku mne dostane, keď sa mi niečo stane... Aj ja som mala strach, keď som odchádzala z domu, ale chcela som sa osamostatniť. Dnes je už situácia iná. Môj otec je na mňa neskutočne pyšný. Vždy sa chváli, keď ide niekam na návštevu: "Moja dcéra má inžiniera, pracuje!" Tešia sa zo mňa. Aj keď tam boli počiatočné strachy a obavy. Ale sú radi, že sa viem postarať sama o seba. Lebo to tak nie je v každej rómskej rodine., že dieťa sa takto osamostatní."
Krásne sa počúva takýto veselý príbeh. Ale my nežijeme v rozprávke. Žijeme reálny život. S prekážkami, predsudkami, problémami... "Keď som bola na strednej škole, nemala som na cestu. Otec síce pracoval v zahraničí, v Holandsku, a peniaze nám posielal, ale kým ich tam dostal a poslal... Niekedy to bolo také, že sme žili od mesiaca do mesiaca. Tak som napríklad týždeň nešla do školy, lebo sme nemali peniaze. Ale ako to v živote chodí, sú zlé, ale sú aj dobré dni.
V tej dobe som bola v prvom ročníku a bola som v takom školskom klube. Mali sme ísť na súťaž, na ktorú sme sa pripravovali v škole. Ja som tam ale nemohla ísť, lebo som nemala na cestu. Učiteľka nechcela, aby som prišla o tie dni prípravy, tak mi dala na autobus. To kto vám dnes dá? Na tú učiteľku nikdy nezabudnem.
Keď sme sa sťahovali z Michaloviec do Malčíc, chodila som počas základnej školy do mimoškolského klubu Avana. Zvykli to organizovať misionári z cirkvi bratskej. Bol to klub pre deti. Oni chceli, aby sme tam chodievali, aj keď sme sa presťahovali, ale mama nás nechcela pustiť, lebo sme nemali peniaze. Oni nám tú cestu preplatili. Mala som zlé chvíle, ale zažila som aj veľa dobra od iných ľudí."
Michelle Kubištová
Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín
