Michaela Mihoková: V bakalárskom ročníku som napísala svoj prvý román

Z cyklu Svet podľa Michelle

Jej vášňou je písanie. Miška vydala už päť kníh. Momentálne pracuje na šiestej. A to aj napriek tomu, že sa v živote stretla s dvojitou diskrimináciou. Preto, že je Rómka a preto, že je nevidiaca.

"Slovami sa ani nedá opísať, ako veľmi milujem písanie. Prvé, čo vzišlo z môjho písania, ešte počas štúdia na vysokej škole, boli knihy. Som autorka piatich kníh a pracujem na šiestej. Okrem toho sa aktívne venujem aj písaniu článkov. Píšem pre netky.sk aj pre jeden časopis. Mám to s písaním veľmi pestré a mám s ním vášnivý vzťah. Vlastne všetko čo robím, sa týka písania."

Znie to pekne. Ale asi to nebolo také jednoduché... "Tá cesta bola tŕnistá. Ja som od malička vedela, tá láska k písaniu tam niekde vo mne je. Keď niekto povedal, žeby som mohla písať a raz vydať knihu, tak vo mne niečo horelo... Ale trvalo dlho, kým som sa k tomu dostala.

Ja som milovala slohy. Už na základnej škole. Streda bol môj najobľúbenejší deň a nie len preto, že sme mávali na internátnej škole na obed makové rezance, ktoré som mala veľmi rada, ale hlavne preto, že sme mali sloh. Keby ste sa ma vtedy opýtali, kto som alebo za koho sa pokladám, tak by som nevedela. Ale akonáhle prišiel sloh, tak som vedela, že toto je ono. Keď som lúčila so základnou školou, moja učiteľka slovenčiny mi hovorila, aby som začala písať, že už na strednej škole môžem vydať knihu. Lenže životné okolnosti boli potom veľmi zložité. Jednak kvôli rasovej a druhak kvôli hendikepovej diskriminácii."

Miška sa na strednú školu dostala až o štyri roky neskôr ako bežný študent. Chodila na základnú internátnu školu pre nevidiacich a slabozrakých v Bratislave. V deväťdesiatych rokoch ešte neboli také možnosti na integráciu, ako dnes. "Ja som si myslela, že to nemôže byť zložité. Vyberiem si školu, pošlem prihlášku, budem sa učiť, pôjdem na prijímačky vezmú ma hotovo. Ale tak to nebolo. Zistila som to už pri procese výberu strednej školy...

Dostávala som samé zamietavé odpovede. Tuto nevidiacich nechceme, lebo už sme tu mali nevidiacich mali, ale nesprávali sa tu dobre a nebudeme to robiť ďalej. Viete čo? Tuto jeden nevidiaci je, on je aj premiant, ale vy? Vy choďte za košikárku. Takto ma ohodnotili po prvom stretnutí na základe, bohužiaľ to musím povedať, farbe pleti. A takto to pokračovalo stále...

V deviatom ročníku som sa zaťala a povedala som si, že to vydržím a pôjdem na špeciálnu školu pre nevidiacich do Levoče. Ja som sa pôvodne chcela na strednej integrovať, ale videla som, že to nejde. Preto som si povedala, že pôjdem do Levoče a tam nejako zmaturujem. Vybrala som si odbor administratívny pracovník. Nastúpila som tam, ale hneď ako som prišla, dostala som pocit, že tam nepatrím. Vydržala som tam týždeň. Bolo to nemierne náročné, pretože v tej budove študovali aj iné odbory. Boli tam aj ľudia, ktorí okrem zrakového mali aj mentálny hendikep. Ja som v tej chvíli vedela, že mi jednoducho neskutočne prekážalo, že som tam preto, lebo toto je moja posledná možnosť a nezdalo sa mi to spravodlivé.

Po týždni som si zbalila veci. Niekto by povedal, že to bolo zbabelé, niekto že odvážne. Ja sama neviem, aké to bolo, ale viem, že to tak malo byť. A potom sa začala tá cesta, ktorá bola neskutočne dlhá a bolestivá.

Skúšala som potom gymnázium pre nevidiacich v Prahe, lenže tam nemali na internát na víkend. Bolo by pre mňa finančne náročné cestovať. Potom bolo jedno odmietnutie za druhým. Ja som si hovorila, že toto nie je možné v jednom vyspelom štáte!

Potom nám pomohli samospráva. Odporučili mi gymnázium vo Vrbovom, kde som sa mohla integrovať. Popravde, nevedela som, že Vrbové existuje, ale nakoniec musím povedať, že toto bola taká božia cesta, ktorá ma doviedla až na gymnázium do Vrbového. Dosahovala som tam veľmi dobré výsledky. Získala som tam priateľstvá, ktoré mám dodnes a budú na celý život. Vždy keď som prišla na tú školu, povedala som si, ďakujem ti bože, ty si ma nechcel dať na hocijakú školu, ty si chcel pre mňa to najlepšie.

Na vysokej škole, študovala som masmediálne štúdiá, sa to prelomilo. Nemohla som odolať a v bakalárskom ročníku som napísala svoj prvý román."

Miška má veľmi blízko k Bohu a ako sama hovorí, má s ním pekný vzťah. "Viera pre mňa znamená úplne všetko. Ja som bola odmalička veriaca, ale vidím rozdiel medzi "byť veriaci a mať vzťah s bohom".

My sme si v rodine dosť preskákali . Ja som vyrastala v rodine, kde sa vôbec neskloňovalo slovo Boh. Moja mama bola dokonca taká ateistka, že hovorila: "Čo že aký boh.? Pozrite sa. Dcéra sa mi narodila nevidiaca, ktorý Boh toto dopustí?"

V tomto sme vyrastali. Môj otec bol závislý na alkohole. Keď som mala osem rokov, mal veľmi vážnu autonehodu. Bohužiaľ na ten svoj alkohol doplatil tak, že narazil až ho museli vyťahovať z horiaceho auta. Hoci som bola dieťa a veľa veciam som nerozumela, vedela som, že toto je zlé.. Z tohto sa nemusí len tak ľahko dostať.

Moja babka bola taká, povedala by som, hľadajúca kresťanka. Chodila z cirkvi do cirkvi, lebo hľadala Boha. Nejaké naplnenie. V tom čase začala navštevovať evanjelickú cirkev metodistickú. Bol tam pastor a misionári. Ona im povedala, že jej syn je vo veľmi vážnom stave a poprosila ich, aby sa zaňho modlili. Oni nielenže sa zaňho modlili doma súkromne, ale prišli aj do nemocnice a modlili sa tam za neho na izbe.

Lekári nám povedali, že ak sa z toho aj otec dostal, tak už v živote nebude ako predtým. Môj otec je statný pracovitý murár. Ja som si nevedela predstaviť, že už taký nebude a nebude robiť to, čo ho baví...

Boh to zariadil tak, že môj otec to prežil a doteraz je murár. A toto nejako moju rodinu priviedlo do cirkvi. Mne trvalo ešte ďalších niekoľko rokov, kým som pochopila, že milujem Boha nadovšetko.

Prelom pre mňa bol, keď som mala pätnásť rokov. Aj to, čo sa mi stalo s tými škola a potom aj to, že niekto ďalší z rodiny ochorel. Mňa to tak položilo, že ja som bola jedno nešťastné mladé dievča. Už som neočakávala vôbec nič. Ani dobré, ani zlé. To bola jedna katastrofa za druhou. Keď som spala, mala som nočné mory a keď som sa zobudila, tak som čakala, aký strašný deň ma čaká. A takto to išlo dookola.

Ja som si myslela, že so mnou a s Bohom je všetko v poriadku, že Bohu stačí, že ja idem v nedeľu do cirkvi a pomodlím som. Nevedela som, čo by odomňa Boh mohol chcieť alebo čo ja by som mohla chcieť od neho.

Moja mama sa v tej dobe odovzdala viere a Bohu a videla som rozdiel v tom, ako ona zvládala tie životné situácie a ako ich zvládam ja. Ani neviem, kedy to bolo a kľakla som si a povedala som dobre bože, tak tu ma máš. A keď mi môžeš dať niečo viac než to, čo poznám alebo ja tebe, tak tu ma máš a rob ako uznáš za vhodné. Nemôžem povedať, že odvtedy bol môj život ako rozprávka. To teda absolútne nie, ale teraz viem a toto je také moje životné motto, s ktorým sa každé ráno zobúdzam. že nech ma čaká čokoľvek, nebude to nič, čo by som s božou pomocou nezvládla."

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín