Ester Hromadová: Ak by som mala možnosť, šla by som učiť práve do rómskej škôlky. Tie deti sú také čisté a vďačné, že som sa s takými som sa ešte nestretla
Z cyklu Svet podľa Michelle
Ester je podtatrasnké dievča. Pochádza zo Šuňavy a študuje pedagogiku na Trnavskej univerzite. Venuje sa skautingu a počas základnej školy bola v dobrovoľníckom hasičskom zbore, ktorý sa dostal až na majstrovstvá sveta.
Od začiatku bolo pre mňa zaujímavé, že Ester študuje v Trnave, keď pochádza zo Šuňavy. "Najskôr som chcela študovať logopédiu. Chodila som na strednú pedagogickú školu, kde som mala predmet logopédia a veľmi ma to bavilo. Snívala som, že budem mať vlastnú ambulanciu a budem sa venovať malým deťom a rečovým vadám. Lenže tam sa mi nepodarilo dostať. Je tak nešťastne vymyslené, že prijímacie skúšky sú orientované skôr pre gymnazistov... Mala som napríklad skúšky z gymnaziálnej biológie, čo som nevedela lebo biológiu som v takej miere na strednej škole nemala. Takže som nezvládla test, čo mi bolo veľmi ľúto. Tak som premýšľala či psychológia alebo učiteľstvo. Nakoniec som sa potom rozhodla pre pedagogiku a Trnava mi vyšla ako najlepšia voľba." V Trnave je šťastná. Aj preto, že tu má čistý štít. Nikto ju nepozná a začína od nuly. Pretože aj napriek tomu, že na Ester nie je vidno, že je Rómka, aj ona si zažila šikanu. "Šikana na základnej škole bola už len kvôli tomu, že vedeli, odkiaľ pochádzam. Ja som na to reagovala tak, že ten človek nie je sám so sebou v pohode, takže som to brala s nadhľadom. Ale bez tej šikany, by som nebola tým, kým som teraz. Nemala by som také štíty, ako mám teraz."
Teším sa, že tu mám ďalšieho mladého človeka, ktorý sa rozhodol pre štúdium tejto veľmi potrebnej profesie. Aký mal byť podľa Ester dobrý učiteľ? "Mal by vedie zaujať. Aj menšie deti. Mal by byť schopný riešiť problémové situácie hravo. Tiež by mal na dieťa pôsobiť príjemne, aby nevytváral strach a neútočil na krehkú detskú psychiku. Tiež by sa nemal práce s deťmi báť. Deti sú len deti. Užívajú si to, keď vy si to užívate."
Keď tak premýšľam, zaujíma ma, prečo vlastne u Ester vyhrala pedagogika nad psychológiou? "Ja som pracovala s deťmi už počas základnej školy. Ako dieťa som začala so skautingom. V skaute sú deti rozdelené do družiniek a ja som sa ešte na základnej škole stala vedúcou družinky. Takže som mala na starosti výchovu detí, starala som sa o ich program. Deti plnili rôzne výzvy v rámci činností, ktoré ich zaujímajú. Chodíme na výpravy, na akcie do lesa, na tábory. Milovala som akcie, kde nás bolo viacero družiniek a ja som mohla hrávať rôzne postavy. Mohla som sa hrať na niekoho iného. Väčšinou som hrávala záporné postavy. Deti museli niečo získavať a na konci víkendu, vyhrali nejaké odmenu. No a ja som bola tá, čo to tým deťom kazila," usmieva sa Ester. Pani učiteľka v nej teda rástla od malička a skautingom sa len vyjasnil výber študijného oboru na vysokej škole.
Počas základnej školy sa však Ester nevenovala len skautingu. Mala množstvo mimoškolských aktivít. Chodila do ZUŠky, spievala v spevokole v kostole, chodila na žurnalistický krúžok a dokonca sa pridala do dobrovoľníckeho hasičského zboru. "Hasičstvo je u nás a na dedine veľký fenomén. Šuňava má veľmi dlho dobrovoľný hasičský zbor. Ja som k tomu prišla náhodou... Nemala som s kým chodiť domov, lebo všetky moje kamošky chodili do hasičského zboru. Tak som tam vstúpila aj ja a trávila som voľný čas na tréningoch. Cez víkend sme chodili na súťaže, kde bolo niekoľko disciplín. Viazali sme uzle, behali štafetový beh, prekonávali sme prekážky s hadicou, pumpovali sme vodu terča, až sme sa dostali na majstrovstvá sveta do Vilachu v Rakúsku."
Veľmi aktívne dievča. A toto aktívne dievča už môže pracovať ako pani učiteľka v škôlke. V rámci rozvrhu jej ročník praxoval v rómskej materskej škole. "A môžem povedať, že to bolo to najlepšie, čo mi tá stredná škola dala. Pamätám si, že keď sme tam prišli prvýkrát, tak väčšina triedy bola plná predsudkov. Sťažovali sa, že prečo zrovna naša trieda musí ísť do tejto škôlky. Ale nakoniec si nás tie deti tak získali, že každá jedna sme s plačom odchádzali, keď nám končila prax. Boli tam tie najvďačnejšie deti. Stačilo im tak málo. To ani nebola prax. Mala som z toho taký pocit, že sa tým deťom až tak učiteľky nevenovali. My sme tam prišli mladé dievčatá a priniesli sme nový vietor. Robili sme predstavenia s deťmi. A bolo vidno, že deti boli uchvátené, lebo a s tým stretávali menej ako iné deti. Tá radosť bola väčšia, zreteľnejšia. Ostatní spolužiaci sa sťažovali, že deti v iných škôlkach tam kričia, nedávajú pozor, nechcú robiť. A naše deti boli také vďačné za to, že si moli kresliť, spievať... Keď niekto vyhral nejakú hru, tak oni sa tam začali hromadne objímať a my sme boli takí dojatí... Ja osobne som toto v iných škôlkach nikdy nezažila, takže mi to navždy ostane v srdci. A ak by som mala možnosť, tak by som šla práve do rómskej škôlky, lebo tie deti sú také čisté a vďačné, že som sa s takými deťmi ešte nestretla."
Čo si myslí o segregovaných školách? "Moja sestra v takej učila. Cítila, že učiteľky tam mali istú bariéru - mám tu niečo odučiť a koniec. Ale moja setra, tým že máme rómske zázemie a ona aj vie po rómsky, keď prišla do tej školy, hneď vedela, že ju tie deti po rómsky ohovárajú. Oni zrejme čakali takú istú učiteľku, ako mali predtým. Keď im však povedala, že im rozumie, zháčili sa. Nakoniec mali veľmi dobrý vzťah. Moja sestra ich brala ako rovnocenné deti. Tak stavala aj vyučovanie. Keď odchádzala na materskú, prišli sa s ňou rozlúčiť s kyticou ruží, na ktorú sa všetci poskladali. Je rozdiel, keď to človek robí srdcom a keď to robí, lebo to musí robiť."
Michelle Kubištová
Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín
