Kto je Michelle a čo nájdeš v tejto rubrike?

Z cyklu Svet podľa Michelle

Pochádzam z Vištuka. Z malej dedinky. Dá sa povedať, že vlastne som také dedinské dievča s veľkými snami a ambíciami. Už odkedy si pamätám. Ako dieťa som chcela byť hocičím. Princezná, víla, morská panna... Veľmi dlho som chcela byť Śípková Ruženka, pretože dlho spala. A ja milujem spánok. Neskôr som chcela byť herečka, speváčka, raz som chcela robiť v banke. No a vždy som chcela zachrániť svet. Nikdy som nevedela ako, čo, kedy a tak... Len som jednoducho chcela. A to niekedy na začiatok úplne stačí. Potom k tomu treba pridať odhodlanie, motiváciu, úsilie, odrátať spánok a komfortnú zónu a zázraky sa začnú diať.

A teraz, ako píšem tieto riadky, mi dochádza, že ja som si to tak troška aj splnila. Pracovala som ako lektorka na Hrade Červený kameň, kde sa konali hradné predstavenia. A hádaj, čo bola moja prvá rola? Správne! Šípková Ruženka. Takže bola som už aj princezná, aj herečka. V banke som síce nepracovala, ale kto z nás dnes nerobí s peniazmi? Čiže aj tomuto si podľa mňa môžem dať fajku.

Dnes pracujem ako novinárka. Asi sa pýtaš, ako je to možné, keď mám len 22 rokov. No jednoducho! Musíš makať. Správne vidíš, že byť novinárkou nebol môj detský sen a aj teraz by som bola častokrát radšej tou princeznou, ktorú všetci obskakujú. Nuž ale život nie je rozprávka a ja nie som princezná. Ako som sa teda k tej novinárčine dostala?

Ja som ten najnerozhodnejší typ človek na svete. Neviem, či veríš na horoskopy, ale ja som váhy a dosť to sedí. Táto nerozhodnosť sa so mnou ťahá celý život. Poviem ti, nie je to jednoduché. Najmä keď si máš vybrať školu.

Strednú som si vybrala gymnázium. Dostala som sa na gymnázium do Modry, čo pre mňa bolo veľké sklamanie. Ja som chcela ísť na gymnázium Jura Hronca do Bratislavy. Ale nevzali ma. Druhú školu som si zvolila v Modre. S plačom som do tej školy išla a s plačom som aj odchádzala. Tak ľúto mi za ňou bolo. Nakoniec som tam prežila najkrajšie štyri roky môjho života. Tá škola bola skvelá. So spolužiakmi sme si neskutočne sadli. Atmosféra bola úžasná. Výučbu si síce viem predstaviť lepšie nastavenú, ale nič nie je dokonalé.

Gymnázium som si vybrala preto, že som si myslela, že za štyri roky prídem na to, čo chcem v živote robiť. Naivka! Stredná pomaly končila a teraz čo? Už si podaj prihlášku na vysokú školu! Nestihneš to! Rýchlo! Deadline! Vyberaj! Panebože! Odkiaľ to mám akože vedieť? Odkiaľ mám vedieť, čo chcem robiť po zvyšok života?

A tak mi raz výchovná poradkyňa povedala: "Michelle, ty máš takú podrezanú hubu. Choď na žurnalistiku!" Tak dobre. Idem. Dovtedy som ani nevedela, že taká škola existuje. Tak som sa prihlásila, urobila príjimačky, bola som tam jeden semester, v druhom začal covid, bola som na dištančke, nebavilo mi to, rok som prerušila štúdium, potom som ho ukončila a na školu sa nevrátila. Tak v skratke môj vysokoškolský život.

Ja som sa v tej dobe spoznala s Peťkou Nagyovou, ktorá pracovala ako PR Managerka v Edume. Ona ma naučila písať. Doteraz píšem jemne jej štýlom. A keď som prišla na tú školu, čím dlhšie som tam bola, tým viac som cítila, že mi to nič nedáva. Iba berie. Bralo mi to čas. Potom som sa spoznala s Magdou Kmeťkovou a Romanom Hraníkom a zrazu sa roztočil kolotoč... Michelle, napíš článok o tomto. Potom môžem aj o tamtom. A ešte napíš aj niečo z tohto. Potom som zrazu začala písať pre medzinárodný magazín. Neskôr som robila redaktorku v backstagei. Až som moderovala svoju vlastnú diskusiu a dokonca v livestreame. No a dnes píšem rukopis, z ktorého bude neskôr kniha.

Čo bolo tiež veľmi zaujímavé. Celý zrod tohto nápadu. Sedela som s Magduškou na káve v Klube pod lampou a zrazu sme sa dostali k téme vzory. Nie tie v gramatike. Ale ľudia. Tí, čo nás inšpirujú, motivujú.

Ja mám mladšieho brata raz mi hovoril o Rytmusovi. O tom, ako ho obdivuje. Za to, že je bohatý, má drahé autá, hodinky, dom, chodí po dovolenkách... vôbec nespomenul to, že Rytmus toto všetko vlastne dokázal sám. Doslova si to odmakal od základu. Nemal otca, ktorý by mu na niečo prispel. Proste makal a tvrdo si išiel za svojim snom. A vtedy mi to došlo! Mladí ľudia, či už vplyvom sociálnych sietí, majú pošramotený význam slova vzor, inšpirácia, úspech. Cítila som, že s tým musím niečo robiť. Bolo mi jasné, že je potrebné mladým ľuďom a najmä mladým Rómom a Rómkam ukazovať inšpiratívne osobnosti, ale nevedela som, akým spôsobom...

O tomto zamyslení som sa vtedy rozprávala s Magduškou. "Michelle, napíš knihu," povedala mi to len tak a usrkla si z čaju. Zasmiala som sa. Ja? Ja mám napísať knihu? Nechala som si to prejsť hlavou. Po čase mi došlo, že je to naozaj skvelý nápad. Bude to ako taká truhlička, v ktorej budú poklady a tie poklady budú rozhovory, zamyslenia s mladými inšpiratívnymi Rómami a Rómkami.

A tak sa zhováram. Počúvam. Niekedy si aj poplačem, keď počúvam o úskaliach, ktorými si ten človek musel prejsť. Potom sa zasmejem. Píšem. Nechávam sa inšpirovať a dávam priestor na inšpiráciu iným.

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín