Zoznámte sa s tvorbou mladého, nádejného básnika Mariána Piskora ( 19 ) z Michaloviec:

Skrine v našom byte

Na chvíľu som veril,

že naozaj žiješ...

Koberec vpíja červeň

vín,

do skríň som ukryl

úlomky,

čo zostali po Tebe.

Pašie lásky hlasno prednášať nemožno.

Iba v tichu

alebo v skrini,

aby ich nik nepočul.

Ušetrili sme čas,

ďalšiu hŕstku bezvýznamných sekúnd

milovania.

Okno dokorán,

uvoľnili sme zhnitú atmosféru

starého bytu,

starého citu.

Tu sme začali komponovať

naše pašie.

A i keď už dlho spolu nehráme

legato,

prach mi nepadá,

ako jesenné dažde,

na rozum citu. 

Každodennosť

Krátko po nedeli,

presne v sobotu,

po daždi otvoril som okno,

lebo krásne vonia svet.

Z chodníka som si vyrezal

kúsok Tvojej dlane.

V okne naproti,

vidiac matku s dieťaťom na hrudi,

sklopil som zrak zo sveta

a pozrel sa na obraz každodennej obety.

Po daždi krásne umytý svet

a v mláčkach na chodníkoch žiješ Ty. 

Tiché steny našich izieb

Zajtra Ti kúpim kvety, riekol januárovo

do prázdnej izby.

K tichosti hľadel do stropu,

Izbietka nasiaknutá

vôňami lacného žitia.

Snový večer rozmilý,

steny betónové bez tvári, bez rozmyslu

stavané v spletiach rybárskych sieti.

Fragmenty skutočného

v skutočne neskutočnom,

omrvinky chleba na stole sirôt.

Aké kvety máš vlastne rada?