TEXT: Človekom ľavou zadnou?
Esej o Ivett Pavlis a o jej knižnom debute, knihe Rodič ľavou zadnou. O knihe, ktorá vznikla oveľa skôr, ako bola napísaná.
Neviem, v ktorom okamihu sa človek stáva dospelým.
Spoločnosť má na túto otázku pripravené svoje jednoznačné odpovede. Svoje míľniky. Osemnáste narodeniny. Prvé zamestnanie. Vlastná rodina. Dieťa. Zodpovednosť. Akoby existovala neviditeľná hranica, za ktorou sa z dieťaťa z ničoho nič stane dospelý človek.
Život však veľmi zriedka rešpektuje naše predstavy o tom, kedy sa človek naozaj stane dospelým. Možno preto, že dospelosť neprichádza v jeden deň. Nezačína sa osemnástymi narodeninami, prvou výplatou ani založením rodiny. Prichádza po kúskoch. Niekedy s prvou veľkou zodpovednosťou. Niekedy s prvou veľkou stratou. A niekedy vo chvíli, keď si uvedomíme, že celý dospelý život hľadáme odpovede na otázky, na ktoré naše detské ja odpoveď poznalo už dávno. Dieťa vie, že chce byť prijaté. Vie, že krik bolí, že objatie lieči, že nespravodlivosť zraňuje a láska sa nedá kúpiť.
Potom človek vyrastie a dvadsať, tridsať či päťdesiat rokov hľadá cestu späť. Číta knihy, rozpráva sa s druhými, niekedy vyhľadá odbornú pomoc a pomaly objavuje to, čo kedysi ako dieťa cítil úplne prirodzene. A tak dospelosť možno nie je cesta od dieťaťa, ale cesta späť k tomu najlepšiemu, čo v nás ako dieťati bolo.
Možno práve preto v každom dospelom zostáva kúsok dieťaťa. Nie ako spomienka, ale ako tichý spoločník, akési vnútorné dieťa. Ako to najčistejšie, čo v nás zostalo. Niekedy je naše vnútorné dieťa zvedavé, inokedy vystrašené. Niekedy potrebuje pochvalu, inokedy odpustenie. A hoci sa navonok meníme, toto vnútorné dieťa v nás nikdy celkom nezmizne.
Poznám ľudí, ktorí majú sedemdesiat rokov a stále hľadajú odpoveď na otázku, čo vlastne znamená byť dospelým a rodičom. Poznám mladých učiteľov, ktorí po prvom školskom roku pochopia, že učiť neznamená odovzdávať vedomosti, ale niesť zodpovednosť za dôveru, ktorú do nich vložili cudzie deti. A poznám aj dospelé deti, ktoré pochopia, čo pre nich znamenali vlastní rodičia až vo chvíli, keď ich už nemôžu objať.
Možno práve preto ma nikdy nepresvedčili knihy, ktoré sľubujú odpovede, návody či univerzálne riešenia. Svet ani život totiž takto nefungujú. Nejde žiť podľa univerzálneho manuálu. Neexistujú skratky ani ťaháky, ktoré by nás ochránili pred vlastnými chybami, pochybnosťami či bolesťou. To najdôležitejšie si totiž človek nemôže prečítať a nabifľovať sa to. Život nejde memorovať. Musí sa žiť. A práve preto sú najcennejšie tie knihy, ktoré nás neučia, čo máme robiť, ale pomáhajú nám lepšie rozumieť tomu, čo a ako práve žijeme.
Keď som si prvýkrát, ešte v rukopise, prečítala knihu Rodič ľavou zadnou, uvedomila som si, ako veľmi môže názov človeka pomýliť. Znie ľahko, takmer úsmevne. Akoby sľuboval, že rodičovstvo možno zvládnuť bez veľkej námahy. Akoby ponúkal univerzálny návod, skratku či jednoduchú odpoveď na trýznivé pochybnosti a otázky ohľadne správnej výchovy svojej ratolesti, ktoré si kladie každý rodič.
Lenže čím dlhšie som po prečítaní rukopisu nad tým názvom premýšľala, tým viac som mala pocit, že jeho skutočný význam je presne opačný.
Názov totiž nesľubuje riešenie. Nepredáva recept. Nepredstiera, že existuje správny spôsob, ako vychovať dieťa alebo prežiť život bez omylov. Opak je pravdou. Dešifrovať to pomáha už podtitul knihy:
"Rodičom sa nerodíme, rodičom sa stávame."
A hneď má človek tušenie, že názov knihy skôr kladie otázku. Možno trochu provokatívnu, ale o to pravdivejšiu: Naozaj si myslíme, že existuje spôsob, ako sa stať dobrým rodičom ľavou zadnou? Za ľahkosťou názvu sa totiž skrýva jedno z najväčších životných poznaní.
Možno raz naozaj dokážeme byť rodičmi "ľavou zadnou". Nie preto, že objavíme univerzálny návod. Ale preto, že dovtedy prejdeme dlhou cestou. Cestou vlastných omylov, pochybností, pádov, odpustení, strát aj zmierení. Cestou, na ktorej sa pomaly učíme rozumieť nielen svojim deťom, ale aj sebe, pretože človekom sa ľavou zadnou stať nedá. Rovnako sa nedá ľavou zadnou stať rodičom, ani učiteľom, ani dcérou, či synom. Nie preto, že nie sme schopní dosiahnuť dokonalosť, ale preto, že každá z týchto rolí si vyžaduje proces akejsi osobnej motýlej premeny.
Ani motýľ sa nenarodí s krídlami. Najprv rastie ako vajíčko a nevzhľadná húsenica. Potom sa uzavrie do kukly a navonok sa nič nedeje. Ale predsa práve tam prebieha tá najväčšia premena. Dokonalá krása motýlích krídel nevznikne za jeden deň. Sú výsledkom času.
Presne tak je to aj s človekom. Ani rodič, ani učiteľ, ani dcéra či syn sa skutočným rodičom, učiteľom, dcérou, či synom nestávajú v jednej chvíli. Dozrievajú pomaly. Tak nenápadne, že si vlastnú premenu často uvedomia až spätne a často iba tí najvnímavejší. Premena sa deje totiž deje nenápadne, každý deň, každú sekundu nášho života. Je vo vetách, ktoré vyslovíme. Rozhodnutiach, ktoré odložíme. V tichu, ktoré zostane po hádke. V odpustení, ktoré príde neskôr ako malo.
Každá skúsenosť sa v nás ukladá ako tenká vrstva sedimentu. Dlho ju nevidíme. Až raz sa obzrieme späť a uvedomíme si, že sme sa zmenili. Nie naraz. Po troške. Čas je jediná skratka, ktorú nám život ponúka. Čas dozrieť, čas pomýliť sa, čas odpustiť, čas pochopiť...
A potom jedného dňa zistíme, že to, čo sa kedysi zdalo nemožné, robíme celkom prirodzene. Nie preto, že by bol život jednoduchší. Ale preto, že my sme sa zmenili. Naučili sme sa menej vlastniť a viac sprevádzať. Menej sa báť vlastných chýb a viac sa z nich učiť. Menej hľadať dokonalosť a viac prijímať ľudskosť.
Názov tejto knihy nehovorí iba o rodičovstve. Celý čas hovorí o človeku a jeho premene. O pomalej, často bolestivej ceste, na ktorej sa učíme bezpodmienečne milovať.
Prvýkrát som Ivett Pavlis nestretla ako autorku. Nestretla som ju ani ako lektorku, hoci touto prácou je dnes známa. Nestretla som ju ani ako zakladateľku občianskeho združenia Rodič ľavou zadnou, ktoré sprevádza rodičov a učiteľov na ich vlastnej ceste. Stretla som ju ako človeka pred kamerou.
Pripravovali sme jej portrét Jazyky lásky z dokumentárneho cyklu Vnímanie pre STVR - https://www.stvr.sk/televizia/archiv/20839/552371.
Prišla som nakrútiť film o zaujímavej rómskej žene, ktorá rozumie deťom a výchove. Logicky som si myslela, že budeme hovoriť predovšetkým o výchove. Veľmi rýchlo som však pochopila, že budeme hovoriť o živote.
Sú rozhovory, ktoré sa vedú podľa pripravených otázok. A potom existujú rozhovory, pri ktorých otázky postupne prestanú byť dôležité. Také boli naše natáčacie dni s Ivett.
Rozprávali sme sa celé hodiny. V jej rodisku, Trenčíne, u nej doma v Slovenskom Grobe, v Bratislave. Kamera bežala, svetlá svietili, technika fungovala presne tak, ako mala. Vrácali sme sa zo štábom niekoľkokrát. Už po natáčaní v Trenčíme som prestala premýšľať nad filmom. Začala som premýšľať nad tým, ako úžasné pôsobí človek, ktorý sa nesnaží zapôsobiť. Ktorý je autentický a úprimný do špiku kosti. Funguje na svoje okolie ako liečivý balzam na pooškieranú dušu. Človečina v priamom prenose. Dnes je to oveľa vzácnejšie ako odbornosť. Ivett nehovorila s vypočítavým cieľom znieť múdro a odborne. Nehľadala silné výroky. Neformulovala myšlienky, ktoré by dobre vyzerali na plagáte alebo sociálnej sieti. Rozprávala tak, ako žije, o tom, čo žije. Od detstva dodnes. A napriek tomu jej slová perlili životnou múdrosťou.
Natáčanie patrilo k tým náročnejším. Nie preto, že by materiálu bolo málo. Práve naopak. Bolo ho príliš veľa. Každý rozhovor otváral ďalší. Každá odpoveď odkrývala novú vrstvu. Za každou spomienkou sa objavila ďalšia životná pravda.
Ako režisérka som zrazu riešila problém, ktorý pozná každý dokumentarista. Nie čo nakrútiť, ale čo obetovať. Ako ponechať vo filme autenticitu Ivett, jej životné osudy a vzácne myšlienky v instantnej forme. Bol to skutočný boj o každé slovo a obraz.
Práve preto ma potešilo, že vznikla táto kniha. To, čo film iba instantne načrtol, kniha otvorila v plnej kráse chutí života. Kniha totiž nie je nový projekt. Je to niečo, čo v Ivett dozrievalo celé roky, čo dennodenne žila a žije.
Nepamätám si presne, kedy som si to uvedomila, možno pri záverečnom čítaní rukopisu, alebo až teraz, pri druhom čítaní, keď som už knihu držala fyzicky v rukách v jej plnej paráde, ale odrazu som Rodiča ľavou zadnou nečítala ako knihu o rodičovstve. Čítala som ju ako životopis bez chronológie. Nie v zmysle faktov. V zmysle dozrievania. Zrazu som si uvedomila, že Ivett nepíše o troch rôznych témach. Nepíše raz ako mama, potom ako učiteľka a napokon ako dcéra. Píše stále ako ten istý človek. Len sa na seba pozerá z troch rôznych strán. A to je obrovský rozdiel.
Mnohé autobiografické knihy rozprávajú príbeh podľa rokov. Najprv detstvo, potom mladosť, napokon dospelosť. Ivett ide opačným smerom. Rozpráva podľa vzťahov. A práve vzťahy sú tým, čo človeka formuje oveľa viac ako dátumy v občianskom preukaze či rodnom liste.
Keď píše ako mama, nehovorí iba o svojej dcére. Hovorí o chvíli, keď človek prvýkrát pochopí, že láska nie je vlastníctvo. Že dieťa nám nepatrí. Neprišlo naplniť naše predstavy. Prišlo žiť svoj vlastný život. Možno preto ma tak zasiahla veta, ktorú som po dočítaní knihy už nedokázala dostať z hlavy:
"Dieťa nevstupuje do nášho života. My vstupujeme do vzťahu, ktorý nás navždy zmení."
Je zvláštne, ako nenápadne je tá veta napísaná. Nehrá sa na múdrosť. Nesnaží sa byť aforizmom. A predsa v nej leží celá filozofia knihy. Príchodom dieťaťa sa totiž v jedinej chvíli človeku obráti perspektíva. Celé stáročia sme rodičovstvo opisovali ako proces formovania dieťaťa. Ivett potichu a nenápadne v knihe navrhne inú možnosť: Možno dieťa neformujeme iba my. Možno ono formuje nás. Keď som tú vetu čítala prvýkrát, uvedomila som si, že Ivett nehovorí iba o rodičovstve. Hovorí o každom skutočnom vzťahu. Aj priateľstvo nás mení. Aj láska. Aj strata. Aj stretnutie s človekom, ktorý nám nastaví zrkadlo. Možno práve preto kniha funguje aj pre čitateľa, ktorý nikdy nebude rodičom. Pretože v skutočnosti nehovorí o deťoch. Hovorí o schopnosti nechať sa zmeniť druhým človekom.
To isté sa deje v druhej časti knihy. Keby som mala jednou vetou opísať väčšinu kníh o školstve, ktoré som čítala, povedala by som, že hovoria o tom, ako učiť. Ivett však nepíše o metódach. Nepíše o osnovách. Nepíše o pedagogických postupoch. Píše o pohľade na dieťa. O tom zvláštnom okamihu, keď učiteľ uvidí v dieťati niečo, čo ono samo ešte nevidí. A zrazu som pochopila, prečo ma tak veľmi oslovila veta, ktorú sprevádza jednoduchá ilustrácia klíčiaceho semienka:
"Dobrý učiteľ je ten, ktorý rozpozná malé semienko detskej schopnosti, ešte skôr ako z neho rozkvitne krásny strom."
Mohla to byť pekná metafora. Lenže pri Ivett metafory nevznikajú preto, aby boli pekné. Vznikajú preto, že sú presné. Každý človek si totiž spomenie na niekoho, kto v ňom raz uvidel viac ako v tej chvíli dokázal vidieť sám. Možno učiteľa, možno rodiča, možno svoje dieťa, možno úplne cudzieho človeka. A možno si rovnako bolestivo spomenie aj na niekoho, kto v ňom nevidel vôbec nič a dal mu to hrmotne a na verejnosti najavo. Som učiteľka nie je kapitolou o škole. Je kapitolou o nádeji. O nádeji, ktorú môže jeden človek vložiť do druhého. A asi niet väčšieho daru.
Až pri tretej časti knihy som pochopila, prečo Ivett Pavlis nepísala chronologicky. Keby začala detstvom, pokračovala školou, materstvom a skončila súčasnosťou, vznikol by príbeh jedného života. Lenže ona sa nepokúša zrekonštruovať svoju minulosť a vydať autobiografický bestseller. Pokúša sa pochopiť prítomnosť. A práve preto prichádza kapitola Som dcéra až na konci. Nie preto, že by patrila minulosti. Ale preto, že ju človek naplno pochopí až vtedy, keď sám dospeje.
Je zvláštne, ako dlho si myslíme, že poznáme svojich rodičov. Poznáme ich hlas. Ich zvyky. Ich obľúbené vety. Vieme, čo majú radi a čo ich nahnevá. A predsa ich často začneme skutočne spoznávať až vo chvíli, keď ich začneme strácať. Keď si prvýkrát uvedomíme, že aj oni boli raz mladí, že aj oni sa báli, že aj oni robili chyby, nevedeli všetko a tiež sa učili byť rodičmi a robili vždy to najlepšie, čoho boli v danej chvíli svojej premeny schopní. To pochopenie prináša úľavu. A odpustenie. Prináša do našich sŕdc lásku. Bezpodmienečnú. A možno práve vtedy sa z nás prvý raz stanú dospelé deti.
V tejto časti knihy sa Ivett Pavlis dotýka témy, ktorá sa v literatúre často mení na pátos. Jej sa to nestane. Nepotrebuje veľké slová. Nepotrebuje dramatické obrazy. Stačí jej jediná veta.
"Keď rodič odíde, čas berie fyzickú prítomnosť, ale láska a hodnoty zostávajú v dieťati navždy."
Čítala som ju niekoľkokrát. Nie preto, že by bola zložitá. Práve preto, že je taká jednoduchá. Dobré vety bývajú jednoduché. Ich sila nespočíva v slovách. Spočíva v skúsenosti, ktorá sa za nimi skrýva.
V tej chvíli som si spomenula na naše nakrúcanie. Počas rozhovorov Ivett často rozprávala o svojom otcovi. Nie ako o človeku, ktorého chcela idealizovať. Rozprávala o ňom s pokojom, ktorý prichádza až po bolesti. Vtedy som to vnímala ako jednu z mnohých tém filmu. Dnes už viem, že to bola jedna z veľkých tém jej života. A možno aj celej knihy. Pretože smrť tu nie je bodkou. Je pokračovaním vzťahu v inej podobe. To je veľmi odvážne tvrdenie. A zároveň nesmierne ľudské.
Keď človek stratí rodiča, nezmizne iba jeho hlas a neskôr obraz z nášho vedomia. Zrazu si začne uvedomovať, koľko viet hovorí presne tak ako on. Koľko gest zdedil. Koľko rozhodnutí robí podobne. Koľko hodnôt v sebe nosí bez toho, aby si to celé roky uvedomoval. V tej chvíli pochopí, že rodičia odchádzajú iba z nášho dohľadu. Nie z nášho života. Práve preto na mňa hlboko zapôsobila ďalšia veta:
"Láska rodiča nekončí jeho smrťou."
Je to krátka veta. Takmer nenápadná. Ale nesie v sebe nádej, ktorú nemožno dokázať ani vyvrátiť. Možno preto jej človek verí. Nie rozumom. Skôr vlastnou skúsenosťou. Láskou.
Celý čas som si myslela, že kniha je rozdelená na tri časti. Mýlila som sa. Je rozdelená na tri spôsoby lásky: Lásku, ktorá chráni, Lásku, ktorá sprevádza a Lásku, ktorá zostáva. Mama chráni. Učiteľ sprevádza. Rodič, ktorý už nie je medzi nami, zostáva. Nie telom. Hodnotami. Možno práve vďaka tomuto poznaniu na mňa posledná tretina knihy nepôsobila smutne. Pôsobila zmierlivo. Akoby autorka nechcela čitateľovi povedať, že strata bolí. To predsa všetci vieme. Chcela mu povedať niečo oveľa tichšie: Láska má zvláštnu vlastnosť. Niekedy prežije aj človeka, ktorý nás ju naučil.
A práve v tej chvíli som pochopila skutočný odkaz celej knihy. Možno sa nemáme usilovať byť dokonalým rodičom, dokonalým učiteľom, ani dokonalým dieťaťom svojich rodičov. Možno úplne stačí, ak sa každý deň pokúsime byť o trochu lepším človekom ako sme boli včera. A ak sa nám to niekedy nepodarí? Aj to patrí k životu. Veď práve o tom je celá táto kniha. Nie o dokonalosti, nie o "ľavou zadnou", ale o odvahe stať sa, byť a zostať človekom.
Som dcéra už nebola kapitola o Ivett. Stala sa kapitolou o každom z nás. A presne to robia veľké knihy. Začnú konkrétnym človekom a skončia pri čitateľovi, ktorý píše pokračovanie vo svojom živote, vedome začne prežívať svoju Premenu. Premenu Láskou.
Čo sa vlastne deje s človekom, keď miluje? Myslím si, že práve tu sa ukazuje skutočná téma celej knihy. Nie ňou rodičovstvo, ani škola, ani smrť rodiča. Keď si spätne premietam celú knihu, uvedomujem si niečo zvláštne. Ivett sa nepokúša odpovedať na otázku, ako vychovávať deti. Ani na otázku, ako byť lepším učiteľom. Ani na otázku, ako sa vyrovnať so stratou rodiča. Celá kniha je pokusom odpovedať na oveľa hlbšiu otázku. Nie teoreticky, ale životom. Keď miluje ako mama, prestáva vlastniť a začína sprevádzať. Keď miluje ako učiteľka, prestáva hodnotiť a začína veriť. Nie v známky, nie vo výkon, ale v toho malého človiečika pred ňou. Keď človek stratí rodiča, prvou prirodzenou reakciou je nechcieť ho pustiť. Chce ešte jeden rozhovor. Ešte jedno objatie. Ešte jeden deň. Chce udržať prítomnosť človeka, ktorý odchádza. To však nejde. A práve vtedy prichádza ďalší krok dozrievania.
Neprestať milovať a zároveň pochopiť, že láska sa nemusí držať tela ani spoločného času. Keď Ivett miluje ako dcéra, prestáva chcieť zadržať to, čo sa zadržať nedá. Začína ďakovať za to, čo jej bolo darované. Učí sa, že niektoré vzťahy sa neskončia ani vtedy, keď sa skončí ich spoločný čas. Preto môže napísať: "Láska rodiča nekončí jeho smrťou."
Tieto tri časti knihy nie sú tri kapitoly. Nie sú ani tri životné roly. Sú tromi podobami tej istej lásky. Lásky, ktorá chráni. Lásky, ktorá sprevádza. A lásky, ktorá zostáva. Človek, ktorý skutočne miluje, totiž počas života prejde tromi veľkými premenami: Najprv sa učí dávať. Potom sa učí odovzdávať. A napokon sa učí nelipnúť, nevlastniť. To nie je len príbeh Ivett Pavlis. To je príbeh každého človeka. A možno práve preto táto kniha nepatrí iba rodičom. Patrí každému, kto niekoho miloval natoľko, že ho táto láska zmenila.
Keď knihu zatvoríme, nezostane po nej iba dojem. Zostane otázka. Nie veľká, hlučná, filozofická otázka, ktorou by sa človek chcel pochváliť. Skôr tichá otázka, ktorá sa usadí niekde vnútri a začne pracovať až neskôr. Pri večeri. V aute. Pri rozhovore s dieťaťom. Pri telefonáte s rodičmi. V triede. Alebo v obyčajnom tichu, keď si človek uvedomí, že niektoré vety z knihy sa mu nevracajú preto, že boli pekne napísané, ale preto, že sa ho dotkli tam, kde ešte nemal odpoveď. Práve vtedy sa ukáže, čo dobrá kniha v skutočnosti robí. Neučí nás opakovať cudzie pravdy. Nedáva nám univerzálne, dobre predajné návody. Učí nás počuť seba samých.
Rodič ľavou zadnou nie je kniha, ku ktorej sa človek vracia preto, aby si v nej vyhľadal návod. Nie je to príručka, ktorú otvoríme vtedy, keď dieťa plače, žiak vzdoruje alebo nás premôže únava. Je to skôr kniha, ktorú človek otvorí v čase, keď už vie, že technika nestačí. Že správna veta nevyrieši všetko. Že ani najlepšie pravidlo nenahradí blízkosť, pozornosť a odvahu priznať si vlastnú nedokonalosť. Lebo rodičovstvo nie je len súbor rozhodnutí o dieťati. Je to neustále odhaľovanie, nekonečná premena dospelého človeka. Toho, čo v ňom dozrelo. Aj toho, čo v jeho vnútornom dieťati zostalo zranené. Toho, čo prijal od svojich rodičov. Aj toho, čo nechce odovzdať ďalej.
A práve tu sa kniha Ivett Pavlis dotýka niečoho hlbšieho ako je výchova. Ukazuje, že deti nevychovávame iba tým, čo im hovoríme. Vychovávame ich aj tým, ako zvládame vlastný strach, vlastnú únavu, vlastné ticho po konflikte. Vychovávame ich tým, či sa vieme ospravedlniť. Či si vieme priznať omyl. Či dokážeme priznať vlastnú nedokonalosť. Či dokážeme počúvať skôr, ako začneme vysvetľovať.
Práve preto v knihe tak silno pôsobí opakovaná výzva:
"Poďme sa zamyslieť."
Nie je to dodatok ku kapitole. Nie je to pedagogická pomôcka. Je to gesto.
Autorka v tej chvíli prestáva hovoriť a vytvára priestor. Neuzatvára myšlienku bodkou, ale otvára ju trojbodkou smerom k čitateľovi. Akoby povedala: toto je moja skúsenosť, ale teraz je rad na vás. Pozrite sa na svoj život. Na svoje dieťa. Na svojich rodičov. Na vlastný hlas. Na slová, ktoré používate, keď ste unavení. Na ticho, ktoré nechávate po konflikte. Na lásku, ktorú možno cítite, ale nie vždy ju viete ukázať tak, aby ju druhý človek spoznal. V tom je veľká pokora tejto knihy. Ivett nepotrebuje mať posledné slovo. A práve preto jej slová zostávajú.
Keď knihu zatvoríme, možno si nespomenieme na všetky kapitoly. Možno si nebudeme pamätať presné poradie príbehov. Možno zabudneme, kde sa začínala časť Som mama, kde Som učiteľka a kde Som dcéra. Ale zostane v nás pohyb premeny, ktorý kapitolami prechádza. Najprv dávať, potom odovzdávať a napokon prestať vlastniť. Nie ako literárna konštrukcia. Je to hlboká životná skúsenosť. Dávať bez toho, aby sme vlastnili. Odovzdávať bez toho, aby sme druhého pretvárali na svoj obraz. Dávať priestor bez toho, aby sme prestali milovať.
Bezpodmienečná láska. K sebe, ostatným, k životu ako takému. To je azda najťažšia lekcia, ktorú sa človek učí celý život. A práve preto názov tejto eseje Človekom ľavou zadnou? nezostáva iba slovnou hrou. Iba hravou otázkou parafrázujucou názov knižného debutu Ivett Pavlis. Odpoveď totiž nie je veselá ani ľahká. Je tichá, ale jasná: Človekom ľavou zadnou sa stať nedá. Človekom sa človek učí byť celý život.
Niekedy cez dieťa, ktoré nás naučí spomaliť. Niekedy cez žiaka, ktorému niekto prvýkrát uverí. Niekedy cez rodiča, ktorého už nemôžeme držať za ruku, ale ktorého hodnoty v sebe nosíme ďalej. A niekedy cez knihu, ktorá nám neprinesie novú odpoveď, ale vráti nás k otázke, pred ktorou sme možno dlho uhýbali a zavreli ju do najhlbšej priehradky nášho vnútra. Strach bezpodmienečne ľúbiť.
Čo sa vlastne deje s človekom, keď miluje? Možno sa stáva zraniteľnejším. Možno trpezlivejším. Možno menej istým. Možno pravdivejším. A možno sa celý život len učí pochopiť, že láska nie je schopnosť niekoho si silou-mocou udržať pri sebe. Láska je odvaha sprevádzať. A keď príde čas, aj odvaha nevlastniť.
Preto sa táto kniha nekončí poslednou stranou. Pokračuje v tom, ako po jej dočítaní prehovoríme k vlastnému dieťaťu. Ako sa pozrieme na svojich rodičov. Ako vstúpime do triedy. Ako sa po hádke vrátime k rozhovoru. Ako si priznáme, že sme zlyhali, a predsa to môžeme skúsiť znova.
Možno práve preto sa knižný debut Ivett Pavlis Rodič ľavou zadnou nečíta iba očami. Číta sa spôsobom, akým po jeho prečítaní začneme žiť svoju vlastnú premenu.
Magda Kmeťková