TEXT: Keď jeden jazyk spojí dve krajiny

Ostrava sa na jeden deň stala miestom, kde sa stretli dve krajiny, mladí autori a jeden spoločný jazyk. Rómčina. Reportáž z prvého česko-slovenského finále Jekhetane Romanes zachytáva zrod novej tradície.

Vo štvrtok 25. júna 2026 sa v Ostrave začala písať nová tradícia. V priestoroch Retro hotel Garage sa po prvý raz stretli laureáti českej súťaže Romano suno a slovenskej súťaže Avka, sar miri dajori vakerelas (Tak, ako moja mamička rozprávala). Dve súťaže, ktoré vznikli v rozdielnom čase, v rozdielnych krajinách a za odlišných okolností, spojilo spoločné finále pod názvom Jekhetane Romanes 2026. Jeho motto znelo jednoducho:

Jeden jazyk. Dve krajiny. Spoločný príbeh.

Na jednom mieste sa stretli deti, mladí autori, pedagógovia, porotcovia, organizátori aj hostia zo Slovenska a Českej republiky. Prišli z rôznych miest, hovoria rôznymi dialektmi a vyrastali v odlišných podmienkach. Spája ich však rómsky jazyk, ktorý pre mnohých zostáva jazykom domova, rodiny a prvých spomienok.

Za slovenskou časťou projektu stojí Monika Duždová. Keď hovorí o spoločnom finále, neskrýva dojatie. Nie preto, že sa skončila ďalšia súťaž, ale preto, že sa podarilo uskutočniť myšlienku, ktorá sa ešte pred niekoľkými rokmi len rodila.

"Je to historická chvíľa. Som tak trochu dojatá, ale hlavne veľmi hrdá. Na naše deti. Že sa venujú rómskemu jazyku a že vo svojom materinskom jazyku dokážu vyjadriť všetko, čo ich trápi, z čoho majú radosť aj po čom túžia."

Literárna cesta Moniky Duždovej sa začala na českej strane hranice. Ako autorka sa roky zapájala do súťaže Romano suno, kde získala viacero ocenení a neskôr pôsobila aj ako členka poroty. Pred niekoľkými rokmi si uvedomila, že mnohé talentované rómske deti zo slovenských škôl posielajú svoje práce práve do Českej republiky. Chýbal im totiž podobný priestor doma. V roku 2024 preto vznikol pilotný ročník slovenskej súťaže Avka, sar miri dajori vakerelas - Tak ako moja mamička rozprávala. Už samotný názov hovorí, že nejde iba o literárnu súťaž. Je v ňom spomienka na prvé slová, ktoré dieťa počuje od mamy, aj vedomie, že jazyk sa odovzdáva predovšetkým v rodine.

Pilotný ročník ukázal, že záujem o literárnu tvorbu v rómčine existuje. Zapojili sa základné aj stredné školy, pedagógovia, rómski spisovatelia a deti, ktoré dostali možnosť tvoriť vo svojom jazyku. Po tvorivých workshopoch nasledovalo letné sústredenie, vznikol prvý zborník prác a už o rok neskôr prvé oficiálne finále. Spojenie s českými partnermi sa stalo iba prirodzeným pokračovaním.

Monika Duždová zdôrazňuje, že podstata súťaže nespočíva v diplomoch ani poradí víťazov:

"Materinský jazyk je naša identita. Je to naše dedičstvo. Je to niečo, čo sme počuli ako prvé z úst našich mám. Práve preto chceme prostredníctvom tejto súťaže zachovať to najcennejšie, čo nám odovzdali."

Podľa nej dnes čoraz viac rodičov z rôznych dôvodov prestáva s deťmi hovoriť po rómsky. Neraz aj preto, že v minulosti počúvali, že v škole alebo v živote bude pre deti dôležitejšia slovenčina. Lenže spolu s ústupom materinského jazyka sa vytráca aj prirodzený vzťah k vlastnej identite.

"Deti sa učia byť hrdé na svoj materinský jazyk. Na to, čo ich naučili ich mamy. Všetko, čo patrí k našej identite, by sme nemali skrývať. Mali by sme to prijať a byť na to hrdí."

Pri hodnotení prác Monika Duždová často zabúdala, že sedí v porote:

"Keď som čítala niektoré práce, mala som zimomriavky. A aj dnes, keď zazneli ich úryvky, som mala slzy na krajíčku."

Ak slovenská súťaž predstavuje nový impulz, česká Romano suno je symbolom kontinuity. Už dvadsaťdeväť rokov vytvára priestor pre deti, mladých ľudí aj dospelých autorov, ktorí chcú písať, rozprávať alebo tvoriť v rómskom jazyku. Práve táto skúsenosť umožnila, aby sa spoločné finále nestalo iba náhodným stretnutím, ale začiatkom širšej spolupráce. Česká organizátorka Máša Bořkovcová to pomenovata takto:

"Keď na Slovensku vznikla súťaž Avka, sar miri dajori vakerelas, získali sme partnera, s ktorým sme mohli vytvoriť spoločné česko-slovenské finále. Veľmi sa z toho tešíme. Do budúcnosti by sme boli radi, keby sa zapojili aj ďalšie krajiny, v ktorých žijú Rómovia."

Rómsky jazyk existuje v mnohých dialektoch, no práve túto rozmanitosť organizátori nepovažujú za prekážku, vysvetľuje Máša Bořkovcová :

"Nechceme, aby sa súťažiaci prispôsobovali jednému nárečiu. Každý má hovoriť tak, ako je zvyknutý doma. Ak sa raz zapoja ďalšie krajiny, prispôsobí sa tomu aj porota."

Keď Máša Bořkovcová hovorí o rómskom jazyku, nerozpráva prioritne o gramatike ani literatúre. Hovorí o rodine:

"Keď sa narodí dieťa, najprirodzenejšie je prihovárať sa mu tým jazykom, ktorým sa prihovárala mama vám. Ak sa tento reťazec preruší, vznikne síce nový vzťah v inom jazyku, ale niečo veľmi citlivé sa stratí."

V Českej republike je situácia podľa nej náročnejšia ako na Slovensku.

"Odhadujeme, že rómsky dnes aktívne hovorí približne len tretina rómskych detí. Ďalšia tretina jazyku rozumie, ale sama ním nehovorí. A zvyšná časť už rómsky nehovorí vôbec. Súťaž vznikla aj preto, aby sme tento trend aspoň spomalili."

Aj preto sa Romano suno postupne rozšírilo o rôzne formy tvorby. Nie každý rád píše. Niekto lepšie rozpráva, iný tvorí videá.

"Chceli sme osloviť aj deti, ktoré možno nepíšu rady, ale rómsky hovoria výborne. Aj video je spôsob, ako môžu rozvíjať svoj jazyk a svoju tvorivosť."

Počas finálového dňa sa javisko menilo na priestor, kde sa striedali rôzne podoby rómskeho jazyka. Zaznievali literárne texty, osobné príbehy, básne, hovorené slovo aj videá. Každý autor prinášal vlastný pohľad na svet, vlastnú skúsenosť aj vlastný jazyk. Vyvrcholením programu bolo živé superfinále vedomostnej súťaže Džanas romanes, v ktorom si finalisti pred publikom overovali svoje znalosti rómskeho jazyka.

Silný dojem zanechali aj slovenskí finalisti. Organizátori sa zhodujú, že na Slovensku zostáva rómsky jazyk v mnohých rodinách stále živou súčasťou každodenného života. Máša Bořkovcová to zhrnula takto:

"Úroveň prvého slovenského ročníka nás veľmi príjemne prekvapila. Predpokladali sme, že na Slovensku bude rómsky jazyk silnejší než v Česku, ale aj tak nás kvalita prác aj samotných vystúpení veľmi potešila."

Na prvý pohľad môže pôsobiť prekvapujúco, že medzi hlavnými organizátormi podujatia stojí aj občianske združenie TENENET. Organizácia poskytuje na Slovensku psychologickú, sociálnu, zdravotnú a poradenskú pomoc deťom, rodinám aj jednotlivcom v náročných životných situáciách. Jej tím tvorí viac ako sto odborníkov a každoročne pomôže viac ako desaťtisíc ľuďom, predovšetkým Rómom.

Práve preto ma zaujímalo, prečo sa organizácia, ktorej každodennou prácou je odborná pomoc ľuďom, rozhodla vstúpiť do projektu zameraného na jazyk a tvorbu.

Programový riaditeľ pre deti a mládež TENENET-u Viliam Gyurke odpovedá bez váhania:

"Mohli sme sa venovať množstvu iných projektov. Ale keď som videl, čo táto súťaž prináša deťom, bola to pre mňa obrovská výzva. Nasadol som do vlaku, v ktorom sa cítim veľmi dobre."

Gyurke nehovorí iba ako riaditeľ organizácie. Rozpráva ako človek, ktorý roky pracoval s deťmi, rodinami a ľuďmi v krízových situáciách. Počas svojej profesijnej cesty si uvedomil, že medzi ním a niektorými deťmi nestojí neochota ani nedôvera, ale jazyková bariéra. Začal sa preto učiť prvé rómske slová. Nie preto, aby sa stal odborníkom na rómsky jazyk, ale preto, aby sa dokázal k deťom priblížiť a pomôcť im.

"Otváralo to cestu. Otváralo to priestor. Zrazu sme si boli bližšie."

V tejto vete sa celý projekt posúva z oblasti literatúry do oblasti ľudského vzťahu. Jazyk nie je iba predmetom súťaže. Môže byť cestou k dôvere.

Viliam Gyurke sa počas rozhovoru viackrát vracal k téme rešpektu. Podľa neho sa na rómsku komunitu na Slovensku stále príliš často pozeráme cez sociálne problémy, chudobu alebo potrebu pomoci. Oveľa menej priestoru dostáva kultúra, literatúra, história a jazyk rómskej národnostnej menšiny:

"Písanie v rómskom jazyku pre mňa vôbec nie je o tom, že si splníme projekt alebo urobíme čiarku v grantovej správe. Je to o niečom, čo sme ako spoločnosť veľmi dlho potláčali."

Preto podporu rómskeho jazyka nevníma ako kultúrny doplnok. Ak dieťa dostane odvahu hovoriť, písať a tvoriť vo svojom materinskom jazyku, nejde len o úspech v súťaži. Je to aj krok k sebavedomiu a prijatiu seba samého:

"Keď pristupujeme k národu bez toho, aby sme vnímali jeho hodnotu cez jeho jazyk a jeho hlas, nemôžeme očakávať, že nám bude dôverovať."

Na konci rozhovoru sa ešte raz vracia k tomu, čo považuje za podstatu svojej práce. Nehovorí o projektoch, štatistikách ani výsledkoch:

"Pomáhať znamená pristupovať k človeku s úctou."

Keď sa v Ostrave rozdávali ocenenia, bolo jasné, že prvé spoločné finále Jekhetane Romanes nie je len ďalším bodom v kalendári kultúrnych podujatí. Na jednom mieste sa stretli deti, ktoré sa nebáli tvoriť v rómskom jazyku, učitelia, ktorí ich v tom podporovali, rodičia, ktorí ich povzbudzovali, aj organizátori, ktorí veria, že zachovávanie jazyka je aj otázkou dôstojnosti.

Atmosféru podujatia dotvárali aj hudobné vystúpenia v rómskom jazyku a s hudobným vystúpením sa predstavili aj členovia divadelného zoskupenia Art Roma zo Starej Ľubovne - talentovaný Jozef Čureja za gitarového sprievodu Ivy Beriovej. Práve tieto momenty pripomenuli, že rómsky jazyk nežije iba v literárnych textoch či súťažných prácach, ale aj v piesňach, divadle a spoločnom prežívaní kultúry.

Z Ostravy si preto neodnášame iba mená víťazov. Odnášame si vedomie, že vznikla tradícia s potenciálom presiahnuť hranice dvoch krajín. Tradícia postavená na jednoduchej myšlienke: jazyk zostáva živý dovtedy, kým ním niekto hovorí, píše, spieva a odovzdáva ho ďalšej generácii.

Laureáti prvého česko-slovenského finále Jekhetane Romanes 2026

Súčasťou prvého spoločného finále bolo aj slávnostné vyhlásenie laureátov súťaží Romano suno a Avka, sar miri dajori vakerelas. Ocenenia získali autori v kategóriách tvorivého písania v rómskom jazyku, hovoreného slova a audiovizuálnej tvorby.

Tvorivé písanie v rómskom jazyku

Deti 6 – 9 rokov

1. miesto: Miriam Čurejová

2. miesto: Miroslav Ščuka

3. miesto: Laura Tišerová

Deti 10 – 12 rokov

1. miesto: Anna Ščuková

2. miesto: Patrik Čureja

3. miesto: Marek Bendík

4. miesto: Valentýna Podhradská

Deti 13 – 15 rokov

1. miesto: Denis Balog

2. miesto: Sylvia Balogová

3. miesto: Jesica Balogová

4. miesto: Jozef Čureja

5. miesto: Taťána Růžičková

Mládež

1. miesto: Timea Oračková

2. miesto: Patricia Miková

3. miesto: Lenka Janová

Dospelí

1. miesto: Lucia Čisarová

2. miesto: Liliana Girgová

3. miesto: Barbora Porčogošová

4. miesto: Barbora Čurejová

Hovorené slovo – videá

Deti 6 – 9 rokov

1. miesto: Kristián Kroščen

2. miesto: Levent Pohlodko

3. miesto: Michal Murgoš

4. miesto: Izabela Teličková

Deti 10 – 12 rokov

1. miesto: Angelika Mirgová

2. miesto: Ivan Pohlodko

3. miesto: Bianka Ferková

4. miesto: Lukáš Ferko

5. miesto: Marek Bendík

Deti 13 – 15 rokov

1. miesto: Erika Ferencová

2. miesto: Táňa Horňáková

3. miesto: Sára Horňáková

4. miesto: Dzasmina Bandyová

Mládež 16 – 19 rokov

1. miesto: Milan Bilý, za videá o rómskych poverách a rozdieloch v rómskych nárečiach.

Viac ako podujatie

Prvé česko-slovenské finále Jekhetane Romanes 2026 ukázalo, že rómsky jazyk má svoje miesto nielen v rodinách, ale aj v školách, na javisku, v literatúre, vo videách a vo verejnom priestore. Podujatie spojilo nielen organizátorov z organizácie Nová škola, o. p. s. a TENENET o. z., pedagógov, porotcov, rodičov, ale predovšetkým mladých autorov, ktorí ukázali, že rómsky jazyk zostáva živý, ak dostane dôveru a priestor.

Ak sa podarí zachovať energiu ľudí, ktorí pri zrode spoločného finále stáli, môže sa z jedného ostravského stretnutia stať tradícia, ktorá bude spájať mladých Rómov naprieč hranicami. Nie ako návrat do minulosti, ale ako investícia do budúcnosti, v ktorej bude mať rómsky jazyk svoje prirodzené a dôstojné miesto. 

Magda Kmeťková

https://blog.sme.sk/kmetkova/kultura/ked-jeden-jazyk-spoji-dve-krajiny